Emma Swan's Boston Apartment/Byt

*Po dlhom,unavujúcom dni v práci sa na podvečer vráti domov.*Konečne!*Povie si radostne sama pre seba keď odomkne byt a kľúče ihneď hodí na poličku vedľa dverí. Zdvihne hlavu k nebu a v duchu poďakuje bohovi. Bol to naozaj vyčerpávajúci deň a dosť sa toho aj nabehala. Samozrejme,že všetkých vždy chytila. Práve preto je v svojej práci taká dobrá. Vyzuje si vysoké podpätky a kabelku hodí na čierne,kožené kreslo v obývačke. Vlastne je to kuchyňo-obývačka. Nemá moc veľký byt, ale keďže býva aj vždy bývala sama jej to stačí. Popravde tam väčšinu času ani netrávi. Vždy je v práci alebo s priateľmi. Má to skôr ako miesto na prespanie,ale niekedy sú aj dni keď sa z toho bytu nepohne ani len na krok. Nestáva sa to veľmi často. Pomalým krokom prejde k veľkému oknu z ktoré vidí snáď celý Boston. Prekrásny výhľad na vysvietené,veľké mesto. Pousmeje sa a zamieri si to do kuchyne,presnejšie do chladničky. Vyberie si malý muffin a položí si ho na tanierik. Zo šuplíka vyberie jednu sviečku,ktorú zapichne do stredu a zapáli ju. Oprie sa o linku a pozrie sa na muffin. Oslavuje narodeniny sama,ako každý rok. Aspoň takéto potešenie si pripravila. Zavrie oči a pritom si niečo praje. Praje si aby už ďalší rok nemusela byť sama. Sfúkne sviečku,usmeje sa a zoberie si malú tortičku do rúk. Sadne si do kresla a začne jesť.*

*sedí taxíku pred údajnou adresou bytu jeho skutočnej mami.Nadýchne sa a taxikárovi dá peniaze zo svojho porcelánového prasiatka.Vreckové mu dáva samozrejme Regina.Výjde z auta a vojde vchodom do vysokého paneláka,nepokojne šťuká výťah,ktorý nie a nie prísť.Napokon po dlhej chvíli zastane a tak vkročí doň.Pípanie červených svetielok,ktoré oznamujú na ktorom je poschodí ani nevníma.Rozmýšľa ako asi bude vyzerať mama.Ako sa bude správať.Bude taká ako si ju predstavuje? Bude vôbec rada,že ho vidí? Napokon sa dostane späť zo svojich myšlienok do reality.Veď ho ani nevidela...Výťah zastane a on vystúpi.Zastane pri tých osudných dverách.Život sa mu môže,a vlastne aj ostatným v Storybrooku sa môže zmeniť hneď,hneď ako zaklope na dvere.Nabere odvahu a hneď tak aj urobí.Potom už len nervózne no nadšene čaká.*

*Spokojne si vychutnáva svoj muffin a premýšľa o tom čo si priala. Konečne by sa jej to mohlo splniť. Nikdy nechcela nič iné ako nebyť sama. Už od malička,keď bola v detskom domove. Všetky deti si brali,len ju nie. Ale čo na nej bolo také zlé? Raz si ju zobrali,ale potom mali vlastné dieťa a vrátili ju. Nikomu nepraje dostať sa tam. Nič horšie neexistuje. V tom jej niekto zaklope na dvere.*Nikoho nečakám.*Povie si sama pre seba a tanierik položí pred seba,na stôl. Postaví sa pričom si trochu poupraví šaty a dôjde k dverám. Otvorí ich,ale nikoho nevidí. Pohľad jej zíde trochu nižšie a tam uvidí stáť nejakého malého chlapca.*Ehm.. Môžem ti pomôcť?*Nadvihne obočie a pozorne si ho prezrie. Je dosť hodín a vyzerá to tak,že je tu sám. Ale prečo práve u nej? Oprie sa rukou o dvere a čaká čo jej odpovie.*

*otvoria sa dvere a jemu až srdce ide vyskočiť.*Ehm..*najprv nevie ako má začať.*Ahoj som Henry.A podľa všetkého ty si moja matka.*oznámi jej narovinu.*Môžem ísť dnu?*spýta sa,pretože sa cíti blbo,že jej to hovorí skoro na chodbe.*

*Stále naňho pozerá až pokým nezačne hovoriť. Vyzerá ako keby jej ide povedať nejakú mega dôležitú vec. Potom čo povie sa iba zasmeje a zavrtí hlavou.*Ja som tvoja matka? Nemám deti takže pravdepodobne nie.*Prižmúri oči a znovu si ho prehliadne. Jej syn? To asi nie.*Nie,nemôžeš. Kde máš rodičov?*Prichytí dvere pevnejšie a trochu ich privrie. Rozhodne si malé,neznáme dieťa nebude do bytu púšťať. Ale asi by čím skôr mala nájsť jeho rodičov.*

*jej otázku o rodičoch z čista jasna ignoruje a nadrzo sa vopchá cez otvorené dvere dnu.*Pred desiatimi rokmi si dala dieťa na adopciu.*vysvetľuje jej a pritom kráča do kuchyne akoby bol doma.*To som bol ja.*pokojne povie a hľadí na ňu,kedže sleduje jej reakciu.*

Hej! No tak!*Neveriacky naňho pozrie keď jej vojde aj tak do bytu. Povzdychne si a zatvorí za ním dvere. Keď jej povie,že ho dala pred 10 rokmi na adopciu na chvíľu ako keby sa všetko zastavilo. Nie,to nemôže býť on.*Vieš čo? Zaveziem ťa domov,kde bývaš?

Dobre.To je dobrý nápad*súhlasí rýchlo,konečne by mu jeho plán mohol výjsť.*V Storybrooku,Main.

Storybrooke? Čo to je?*Zavrtí hlavou a pozrie naňho s nadvihnutým obočím.*Pozri sa...Dnes vážne nemám náladu na vtipy. Naozaj mi povedz ako si sa sem dostal a kde naozaj bývaš.*Povzdychne si a trochu sa k nemu skloní keďže je oproti nej dosť maličký.*

Nie je to žiadny vtip.To mesto sa volá Storybrooke.Sama uvidíš,keď tam pôjdeš*hovororí vážne, pritom si založí ruky na hrudi a priamim pohľadom na ňu jej naznačuje že hovorí čistú pravdu.*

Fajn. Zoberiem ťa tam. Daj mi minútku a ničoho sa tu nechytaj.*Upozorní ho a radšej rýchlo odíde do spálne. Zatvorí za sebou dvere a oprie sa o neho. Povzdychne si,prejde ku skrini a vytiahne si džínsy,biele tielko a červenú koženú bundu. Ešte sa trochu upraví a prejde za Henrym.*Môžme ísť.

*kým sa Emma prezlieka zatiaľ si to tam dôkladne obzerá.Takže takto si tam žije...Prejde ku poličke v obývačke kde je v rámiku zopár fotiek.Opäť si ich prezrie,no ako povedala,ničoho sa nedotýka.Keď príde rýchlo sa vystrie a tvári sa,že tam len celý čas stál.*Dobre.Skvelé.Máš rada červenú?*spýta sa len tak pre zaujímavosť zatiaľ čo odchádzajú z bytu.*

*Trochu skúmavo naňho pozrie a dúfa,že sa naozaj ničoho nechytal ako mu kázala a že tu nič ani nehľadal.*Ehm...Áno,mám celkom rada červenú.*Odpovie mu na jeho divnú otázku trochu neisto,ale potom sa pousmeje. Zhasne v celom byte pričom si ešte zoberie potrebné veci a zamkne za nimi dvere. Rýchlo vyjde von a vedie ho k svojmu autu bez slova. Nasadne a čaká,že si sadne na miesto spolujazdca.*

*naposledy sa pohľadom rozlúči s jej bytom.Zrejme tam už viac nezavíta.Potom za ňou pobehne,kedže nestíha.Dobehne až ku autu.*Páni.Máš pekné auto.Odkiaľ ho máš?*obdivne hovorí a už si aj sadá dopredu.*

Ja viem. Mám ho z...obchodu s autami. Žeby? Už ho mám dosť dlho.*Spomenie si odkiaľ má naozaj to auto,ale Henrymu nič nehovorí. To nemusí teraz vedieť,vlastne nikdy. Keď si nasadne hneď sa aj vydá na cestu.*A ako si sa teda vlastne dostal do Bostonu? Prišiel si úplne sám?

*ďalej sa jej už na auto nepýta a sústredí sa na cestu.*Mal som kreditku a lístok na autobus som si kúpil,taxikárovi som zaplatil.*vysvetľuje jej pokojne.*V Storybrooku budeme za necelú hodinku,je to celkom blízko*oznámi a pritom si z batohu vyťahuje knihu s názvom Kde bolo tam bolo,aby sa za tú cestu zabavil.*

A tvoji rodičia vedia,že si tu?*Nadvihne obočie a poriadne si ho ešte raz prehliadne. Spýta sa ho aj keď si je odpoveďou istá. Ktorý rodičia by pustili svoje dieťa samé do Bostonu? Musel jedine nejako utiecť. Nato,že o chvíľu už aj budú v Storybrooke iba prikývne. Je zvedavá čo to je za mesto keď o tom v živote nepočula.*Čo to je?*Pozrie sa na jeho obrovskú knihu a potom späť na cestu.*

Ani nie...*pokrúti hlavou a listuje knihou.Sem tam sa zastaví na pár stranách a následne pozrie na Emmu.*Rozprávková kniha.Ale každý príbeh v tejto knihe sa naozaj stal..*odpovie jej vážne a opäť sa pozrie do knihy.*

Ani nie? Si normálny,musia mať o teba strach!*Trochu naštvano naňho pozrie a zavrtí hlavou. Naozaj ho musí čo najskôr dostať domov a potom sa vrátiť späť. Stále sa jej nechce veriť,že je jej syn.*Naozaj stal? Asi to čítaš moc.*Pokrúti hlavou so smiechom a zatvorí mu knihu.*Mal by si to nechať tak.

Keď prídeme za mojou mamou zistíme to...*mykne plecom,celkom si nevie predstaviť či sa bojí alebo nie,ale nad tým sa teraz nechce zamýšľať.Zamračí sa keď mu zavrie knihu* Ty tomu asi neveríš ale áno.Dokonca si v tejto knihe.*hovorí si svoje a pritom hľadí von z okna.Práve začalo pršať,no vidí známu cestu.*

*Iba nad tým zavrtí hlavou a povzdychne si. Typuje,že jeho matka poriadne navrieska aj na ňu,ale dúfa,že sa to nestane. Veď určite bude rada,že má Henryho doma.*Áno,som v knihe? To je zaujímavé. A ako čo tam som? Snehulienka,popoluška?*Znovu sa zasmeje a stále ho sleduje. Vyzerá,že tomu naozaj verí,ale predsa je to len dieťa.*Hovoríš tu samé blbosti. Nie som v tej knihe a nie som ani tvoja matka.

Nie,ale ako Snehulienkina dcéra*opraví ju s miernym úsmevom a pohodlne sa oprie sledujúc upršané okolie von.*Možno to popieraš,ale všetko ti vysvetlím až v Storybrooku.

Áno,jasné. Tak sa budeme tváriť,že ti verím a necháme to tak.*Žmurkne naňho a už sa nad tým len pousmeje. Nebude mu kaziť ilúzie a nechá ho v tom,že je Snehulienka dcéra. Veď to raz pochopí. Hádam. A aspoň je dobré,že má bujnú fantáziu.*To nebudeš mať čas. Len ťa doveziem domov,odovzdám mame a idem preč.

*vidí,že si ho doberá a povzdychne si.*Ach,teba je vážne ťažko presvedčiť....*no potom čo povie prosebne na ňu pozrie*Počkaj.Nenechávaj ma u nej len tak...Ona je zlá..Naozaj naozaj zlá*snaží sa jej to vysvetliť,no pomaly už stráca nádej.*